Prečo je spánok taký dôležitý a 6 hodín denne naozaj nestačí?
O spánku koluje množstvo mýtov, poloprávd či „zaručených receptov,“ ako si ho spraviť čo najlepším. Prečo je podľa odborníkov nutné venovať
Najhorší literárni zločinci a ich brutálne predlohy
Stránky slávnych historických kníh sú plné hrôzostrašných gaunerov aj šarmantných pomstiteľov. Avšak kto slúžil ako predloha pre vznik týchto slávnych kriminálnikov?
Realita bola v mnohých prípadoch horšia ako román…
V 18. a 19. storočí sa kriminálna a detektívna literatúra tešila obrovskému záujmu, ktorý v podstate pretrváva až dodnes. Stránky vzrušujúcich románov boli plné poslušných mladých dám a fešáckych hrdinov a drámu rozdúchavali najznámejší zločinci a pomstitelia, akých svet literatúry dovtedy videl. Napokon, načo by nám boli dobrí hrdinovia, ak by nemali koho zastaviť v konaní bezprávia?
Fiktívni zločinci, ktorí tak rozhodne vyskočili zo stránok fiktívnych románov, unášali nevinné dámy, kradli dedičstvá a páchali rôzne iné nekalé zločiny. Neboli však vždy výsledkom autorovej bujnej fantázie – niektorí zo spisovateľov sa nechali inšpirovať realitou a kriminálnikmi, ktorých boli plné ulice aj noviny, vďaka čomu vznikli niektorí z najhorších kriminálnikov literárnej histórie.
Za desiatky rokov, ktoré ubehli, odkedy sa títo zločinci objavili na stránkach kníh, sa stali fiktívnymi legendami a ich pamiatka prežila aj spomienku na hrdinov, ktorí proti nim bojovali. Títo fiktívni kriminálnici často prichádzali zo skromných pomerov a vstúpili do povedomia verejnosti vďaka obrovskej popularite daných kníh a nespočetných predstavení v divadlách. Aj keď niektorí sa dočkali spravodlivého konca (rovnako ako v realite) vo väznici a na šibenici, stále žijú v predstavivosti ľudí.
Z Paríža do Edinburghu, Londýna a ďalej – či už to boli zákonodarcovia, z ktorých sa vykľuli hlavy kriminálnych gangov, brutálni vrahovia, prešibaní vreckári, alebo kariérni piráti, všetci títo zloduchovia sa stali inšpiráciou pre vznik preslávených zločincov a pomstiteľov zo stránok kníh. Týchto desať kriminálnikov dokazuje, že realita je niekedy hroznejšia ako všetky možné predstavy.
Adam Worth
1844 – 1902
Oproti tomuto „Napoleonovi zločinu“ vyzerá Sherlockov zloduch Moriarty ako hebučké mačiatko.
Vo fiktívnych kriminálnych drámach sa nad všetkými menami zločincov vyníma jedno – je to, samozrejme, profesor James Moriarty. Najväčší nepriateľ Sherlocka Holmesa však nevyskočil len tak odnikiaľ – jeho vznik inšpirovali zločiny Adama Wortha, ktorého jeho súčasníci prezývali „Napoleon podsvetia“ (pre jeho nízku postavu) – podobne ako jeho knižnú verziu.
Worth sa narodil v Nemecku a do USA emigroval spolu s rodinou ešte v mladom veku. Bojoval aj v americkej občianskej vojne, ale nesprávne ho označili za zabitého v boji. Situáciu teda využil, z armády utiekol a istý čas sa živil tak, že pod rôznymi falošnými menami narukoval do armády, za čo dostal dobre zaplatené, a neskôr dezertoval.
Polícia ho však čoskoro chytila a posadila do väznice Sing Sing, odtiaľ však utiekol a podarilo sa mu dostať až do Európy, kde sa vrhol na nový životný štýl – kradnutie. Aby zakryl stopy svojej „podnikateľskej“ činnosti, predstavoval sa pod viacerými pseudonymami a v Paríži sa mu zanedlho podarilo vybudovať lukratívny ilegálny gamblerský brloh.
Mohlo by vás zaujímať
Zaujímavé čísla o mozgu
Keď Wortha v roku 1892 konečne chytili počas krádeže vo francúzskom meste Liège, polícia našla iba málo dôkazov o jeho predchádzajúcich činoch. Vo väznici strávil iba päť rokov a po svojom prepustení financoval svoj luxusný dôchodcovský život predajom obrazu od maliara Thomasa Gainsborougha, ktorý ukradol v Londýne ešte pred 25 rokmi.
Jack Sheppard
1702 – 1724
Žiadna väznica nedokázala skrotiť zlodeja s talentom na úniky.
Drahý vkus stolárskeho učňa Jacka Shepparda priviedol tohto mladíka až ku kriminálnickému životu. Využíval dokonalú metódu – cez deň pracoval v dome zákazníkov a neskôr sa vrátil, aby dom vylúpil.
Sheppard bol zatknutý v roku 1724, ale z väznice v St. Giles sa mu podarilo utiecť, pretože si do oblečenia ukryl lano. Prepchal sa cez strechu a pomocou lana sa dostal až na ulicu a do bezpečia. Ďalší útek sa mu podaril neskôr v tom istom roku, keď bol on aj jeho manželka posadení do väznice v londýnskom Clerkenwelli. Ani reťaze však Shepparda nezadržali – párik prerezal svoje okovy, zviazal dohromady posteľnú bielizeň a čoskoro bol opäť na slobode.
Sheppardove úteky z neho okamžite urobili ľudového hrdinu. Aj keď ho strážnici strčili do želiez tentoraz v inej londýnskej väznici Newgate, ruky si z nich dokázal vyvliecť a – s nohami stále v reťaziach – sa vyšplhal hore komínom, vylomil niekoľko zabezpečených dverí a opäť použil svoju obľúbenú metódu zviazanej posteľnej bielizne, aby sa zošplhal dolu na ulicu.
Sheppard však svoje šťastie vyčerpal už o dva týždne nato a tentokrát sa mu už z Newgate utiecť nepodarilo – nepustili ho totiž viac ako 130 kg vážiace dvere. Na šibenicu však vystúpil ako hrdina ľudu.
Spisovateľ John Gay oslávil Jacka Shepparda v podobe postavy Macheatha vo svojej divadelnej hre Žobrácka opera z roku 1728. Hrdina románu utečie z väzenia s pomocou fešnej milenky, ale nie je to typický zločinec – v zásade sa vyhýba násiliu, rovnako ako muž, ktorý autorovi poslúžil ako inšpirácia.
