Jazda na vlnách bola tradičný spôsob, ako si krátiť čas aj na ostrovoch v Polynézii, ale pre Havajcov bolo he’e nalu (kĺzanie na vlnách) aj vojnovým tréningom a náboženstvom. Mnoho surferov súčasnosti považuje tento šport za niečo podobné.

Mohlo by vás zaujímať

Indoor

4. apríla 2018

Ako odkladať zimné topánky po zime, aby vydržali

V prísnom triednom systéme starého Havaja boli tie najlepšie miesta na surfovanie vyhradené pre ali’i (šľachticov). Surfovali tu králi, ako napríklad zjednotiteľ všetkých havajských ostrovov Kamehameha I. (zomrel v roku 1819). Schopnosť surfovať bola v tej dobe vecou prestíže.

Mnoho surfov bolo vyrobených z koy, dreva zo stromu podobného akáciám, z ktorého sa vyrábali aj ukulele. Potraviny sa na Havaji pestovali takmer sami, takže času na surfovanie bolo neúrekom.

Surfovanie trochu ovplyvnili sociálne otrasy, ku ktorým na ostrovoch prišlo po kontakte s Európou. Stále tu ale zostávalo niekoľko nadšencov, ktorí v roku 1866 učili surfovať aj Marka Twaina. Moc mu to ale nešlo…

Pozornosť k surfovaniu pritiahol obyvateľ Honolulu Duke Kahanamoku, ktorý držal svetový rekord v plávaní na voľný spôsob od roku 1912 do roku 1922. Keď v roku 1915 navštívil Sydney, povedomie o surfovaní v Austrálii začalo rásť.

Aj keď zvlnené severné pobrežie ostrova O’ahu sa stalo v 50. rokoch minulého storočia najlepšou surfovou destináciu, Waikiki zostáva stále jeho spirituálnym domovom, ktorý stráži socha Duka Kahanamoku.

Text: Lonely Planet
Foto: Shutterstock