BILLA bežala Od Tatier k Dunaju, v najväčšom štafetovom podujatí dokázala silu spolupráce
Najväčší štafetový beh na Slovensku Od Tatier k Dunaju bol aj tento rok mimoriadnym športovým a ľudským zážitkom. Do 13. ročníka pretekov, ktorýc
„Behám, pretože ma to robí šťastným.“ Toto tvrdenie je pre väčšinu z nás dostatočným dôvodom, prečo behať. Veda však prináša stále viac dôkazov, že to, čo intuitívne cítime, sa dá v skutočnosti podložiť číslami.
Výskumy dokazujú, že beh je veľmi prospešný pri zotavovaní sa z posttraumatickej stresovej poruchy. Štúdia, ktorú vypracovala americká Texaská univerzita, sa zamerala na pozorovanie hladiny proteínu, vďaka ktorému dokážeme rýchlo reagovať na nebezpečenstvo a ktorý zároveň ovplyvňuje našu schopnosť učiť sa.
Ľudia s posttraumatickou stresovou poruchou trpia jeho nedostatkom. Vedci pozorovali dve skupinyľudí. Prvú tvorili pacienti, ktorí sa behu pred podstúpením liečby venovali aspoň 30 minút denne. Druhú skupinu tvorili ľudia, ktorí sa behu nevenovali. Výsledky porovnania ukázali, že pacienti, ktorí pravidelne behali, mali vyššiu hladinu skúmaného proteínu a zároveň mali u nich symptómy spojené s posttraumatickou stresovou poruchou miernejší charakter.
Podľa britskej vládnej zdravotnej organizácie je cvičenie jedným zo spôsobov liečby depresie, ktorý môže byť alternatívou k antidepresívam. Pravidelné cvičenie môže byť v prípade miernejších symptómov dokonca efektívnejšie, než sú lieky na depresiu. Pri pravidelnom pohybe sa zvyšuje hladina serotonínu a dopamínu v mozgu, čo môže mať priamy dopad na to, ako sa pacient cíti.
Pravidelné cvičenie podporuje sebadôveru a sebavedomie človeka, čo je nápomocné pri zmierňovaní symptómov.
Čo vás čaká v poslednom tohtoročnom Runningu?
Beh podporuje vznik nervových spojení v centrálnom nervovom systéme. Experimenty na zvieratách ukázali, že nové neuróny vznikali v mieste, ktoré sa odborne nazýva dentate gyrus. Nachádza sa v hipokampe, čo je časť mozgu, ktorá je dôležitá pre pamäť a duševný stav človeka.
Keďže všetky cicavce majú podobné mozgy, môžeme na základe týchto poznatkov predpokladať, že k podobnému procesu dochádza aj u ľudí.

Odborníci zdôrazňujú, aby si ľudia, ktorí čelia posttraumatickej stresovej poruche, počas liečby nekládli príliš vysoké ciele. Každé ďalšie zlyhanie totiž v takomto človeku posilňuje vnútorné presvedčenie o vlastnej bezcennosti. Omnoho lepšie je stanoviť si menšie a dosiahnuteľnejšie ciele, na ktorých môže človek s depresiou ďalej stavať. Ak sa tak udeje, benefity sa postupne začnú akumulovať.
Po určitom čase získa človek pocit, že má opäť život vo svojich rukách a nie je len hračkou v rukách osudu.