Na prvý pohľad to vyzerá ako opustená farma kdesi v juhoafrickej divočine. Niekoľko desiatok základov budov je porastených trávou a krovím a sotva ich rozoznať od okolitej krajiny.

Niekto, kto tam nič nehľadá, ani nič nenájde. Ale pre tím archeológov z Archeologického ústavu Akadémie vied v Prahe a ďalších univerzít to bolo niečo celkom iné. Ide o jedno z najmenej preskúmaných tragických miest druhej svetovej vojny.

Nemci, ktorí nebojovali

Aby sme pochopili, kto v tábore Andalusia skončil, musíme sa vrátiť o viac ako storočie do minulosti. Juhozápadná Afrika, konkrétne dnešná Namíbia, bola do roku 1919 nemeckou kolóniou.

Po prvej svetovej vojne Nemecko o kolóniu prišlo, ale v krajine zostali tamojší nemeckí farmári, baníci, remeselníci a obchodníci – tentoraz však už boli pod správou Britov. Tvorili hospodársku a politickú elitu regiónu, ale ich postavenie sa postupne čoraz viac oslabovalo.

Keď v roku 1939 vypukla druhá svetová vojna, britské úrady na území dnešnej Južnej Afriky a dnešnej Namíbie pristúpili k preventívnym opatreniam.

Nemeckí civilisti vrátane žien a detí sa museli postupne umiestňovať do internačných táborov ako potenciálne bezpečnostné riziko. Všetko prebiehalo bez súdneho procesu a bez konkrétnych dôkazov o nepriateľskej činnosti.

V roku 1940 previezli väčšinu internovaných z preľudneného tábora vo Windhoeku do nového zariadenia na farme Andalusia v dnešnom meste Jan Kempdorp v bývalej juhoafrickej provincii Kapsko.

Ku koncu roka 1940 tam bolo sústredených až 1 220 ľudí. K nemeckým kolonistom sa neskôr museli pridať aj Nemci, ktorých vojna zastihla na britských územiach, a posádky skonfiškovaných nemeckých obchodných lodí.

Tábor, neskôr univerzita

Podmienky v Andalusii boli neporovnateľne lepšie s nacistickými koncentračnými tábormi. Išlo o internačné zariadenie civilného charakteru, ktoré navštevoval Červený kríž. Základné materiálne podmienky tam boli podľa dostupných správ akceptovateľné.

Napriek tomu ľudia len ťažko znášali izoláciu a monotónnosť každodenného života. Záznamy z tábora hovoria o rozšírenom výskyte samovrážd.

Niektorí internovaní sa s beznádejou vyrovnávali pozoruhodným spôsobom. Medzi zadržanými boli totiž aj vysokoškolskí profesori, ktorí organizovali prednášky a jazykové kurzy, kurzy prírodných vied, účtovníctva aj hudby.

Vznikla tak improvizovaná táborová univerzita, ktorej osvedčenia uznali po skončení vojny aj nemecké vzdelávacie inštitúcie ako plnohodnotné.

Niekto sa naučil hrať na mandolíne, iný vyrábal peňaženky z kože s vyrazeným nápisom Andalusia. Tieto predmety – rovnako ako fotografie, listy a dokumenty – sa dnes nachádzajú v zbierkach juhoafrických univerzít a slúžia ako historické pramene.

Vnútorná atmosféra v tábore však nebola idylická. Podľa historickej štúdie existovalo napätie medzi presvedčenými nacistami a tými, ktorí s nacizmom nesúhlasili. Obe skupiny ľudí však boli internované spoločne a museli spolu žiť.

Jeden z väzňov vo svojich spomienkach uviedol, že veliteľ tábora ho pri príchode privítal slovami: „Tu sú samí nacisti.“

Osemdesiat rokov pod trávou

Tábor bol po skončení vojny postupne zrušený. Väčšina internovaných však bola prepustená až v roku 1946, teda takmer rok po kapitulácii Nemecka.

Nasledovala vlna nútených repatriácií celých rodín do Nemecka pod zásterkou kolektívnej politickej nespoľahlivosti. Pozostatky tábora časom zanikli pod hustou vegetáciou a upadli do zabudnutia.

V máji 2026 sa archeologický tím pod vedením Jana Hasila zo Západočeskej univerzity v Plzni pokúsil tábor znovu lokalizovať na základe historických plánov a leteckých fotografií.

Podarilo sa im to a objavili niekoľko desiatok základov bungalovov, ktorých bolo pôvodne okolo 200. Archeológovia vyhotovili podrobnú dokumentáciu, ktorá posúži ako podklad pre vytvorenie 3D modelu lokality.

Mohlo by vás zaujímať

Cestovanie

22. septembra 2020

Ako si užiť predĺžený víkend v Salzburgu a okolí

Archeológia ako nástroj pamäti

Výskum je súčasť rozsiahlejšieho projektu s názvom Zdivočená zem. Vedci sa v ňom venujú archeológii miest, kde sa v 20. storočí odohrali represie a štátny teror.

Do záberu projektu patrí aj sovietsky gulag v Kazachstane, nacistické koncentračné a pracovné tábory na českom a poľskom území, miesta spojené s nútenou prácou v období komunizmu na území Česka, ale aj britský internačný tábor v Južnej Afrike.

Tábor Andalusia do tejto mozaiky zapadá ako príklad represií namierených voči civilistom v kontexte, ktorý sa v európskej historiografii druhej svetovej vojny zvyčajne neobjavuje.

„Porozumenie fenoménu internačných táborov z pohľadu archeológie konfliktov a starostlivosť o ich hmotné pozostatky je kľúčom k tomu, aby sme pochopili, ako sa formovala moderná doba,“ zdôraznil Hasil.

Miesta ako Andalusia nevznikajú v učebniciach. Vytvárajú ich konkrétni ľudia, rozhodnutia a strach – ten, ktorý sprevádzal každú vojnu a ktorý má tendenciu opakovať sa.

Text: Zázračná planéta

Foto: Shutterstock