Tá myšlienka sa zdá byť futuristická: hodíte do reaktora odpadový plast, posvietite naň slnkom a na druhej strane vyjde čistý vodík. Presne to predvádzajú vedci z Cambridgeskej univerzity vo svojej najnovšej štúdii.

Za projektom stoja dva tímy. Profesor Dominic Wright z katedry chémie vyvinul špeciálny molekulárny prekurzor s obsahom kobaltu a zirkónia. Profesor Erwin Reisner, špecialista na solárnu fotochémiu, ho dal naniesť na sklenené panely a celý systém vyniesol von, pred budovu katedry, kde ho vystavil anglickému slnku.

A výsledok stojí za to. Reaktorový panel s plochou 1 m² stačí zostrojiť bežnou striekacou pištoľou a pri izbovej teplote. Ten potom z odpadového plastu a celulózy vyrába čistý vodík aj cenné priemyselné chemikálie.

Zložité škálovanie

Rozklad plastových molekúl pomocou slnečného žiarenia nie je nový nápad. Vedci chemickú podstatu procesu poznali roky. Vždy však narazili na rovnakú prekážku.

Laboratórne pokusy prebiehali na katalytických platničkách veľkosti obalu od smartfónu. Len čo sa vedci pokúsili technológiu zväčšiť, narazili: vyžadovalo si to vysoké teploty, zložité zariadenia a toxické chemické kúpele. To je však presný opak toho, čo by sa malo diať v praxi.

„Keď sme sa pokúšali zvyšovať mierku, rýchlo sme zistili, že to, čo je jednoduché v malom meradle, nie je vôbec jednoduché v rozmeroch skutočného sveta,“ povedal Ariffin Bin Mohamad Annuar, spoluautor štúdie. „Nemôžeme mať obrovské nádrže s roztokom, v ktorých by sme vyrábali panely. To sa v praxi jednoducho nedá uskutočniť.“

Riešenie sa ukázalo byť prekvapivo jednoduché. Wright navrhol prekurzorový materiál, ktorý sa dal naniesť striekaním priamo na sklo.

Žiadne ohrevy, kúpele ani nákladné zariadenia. „Chcel som niečo, čo by zvládol naniesť aj bežný maliar,“ povedal Wright.

Celý postup bol jednoduchý. Katalyzátor sa nastriekal na sklo pri izbovej teplote, a to bez akéhokoľvek ohrevu či špeciálnych podmienok.

Nie elektrická energia, ale priama chémia

Musíme rozumieť tomu, čo presne reaktor robí. Na rozdiel od bežných solárnych panelov, ktoré slnečné žiarenie premieňajú na elektrický prúd, tento panel absorbuje svetlo a priamo ho využíva na chemickú reakciu.

Plast a celulóza sa vkladajú do roztoku, svetlo spustí chemickú reakciu a na povrchu sa začnú uvoľňovať bubliny čistého vodíka.

Vedľajším produktom sú cenné priemyselné chemikálie, napríklad organické kyseliny a aldehydy.

„Máme iba jeden veľký panel, nastriekame naň katalyzátor, vložíme ho do roztoku, vystavíme slnku a z plastového odpadu začne vznikať vodík a ďalšie cenné chemikálie. Jednoduché a škálovateľné,“ opisuje Mohamad Annuar.

Tím vedcov zároveň ako prvý v tomto type výskumu vypracoval aj komplexnú analýzu nákladov – ekonomický plán, ktorý mapuje, čo bude potrebné na komerčné nasadenie. Výsledok sľubuje veľa. Striekacia metóda výrazne znižuje výrobné náklady a naznačuje, že sieť lokálnych solárnych recyklačných uzlov je ekonomicky reálna.

Mohlo by vás zaujímať

Technológie

16. apríla 2026

Stredoveké guľky sú toxický odpad. Vedci pre ne našli nečakané využitie

Čo ešte chýba

Cesta na trh nie je bez prekážok. Reaktor zatiaľ nie je pripravený na hromadné nasadenie. Vedci sami uznávajú, že celková odolnosť panelov a efektivita premeny plastu na vodík si ešte vyžadujú zdokonalenie.

Ale už to, čo vedci preukázali, má obrovský význam. Reaktor totiž prežil vonkajšie podmienky, fungoval pri prirodzenom slnečnom svite a ukázal, že technológia, ktorá sa doteraz dala použiť iba v laboratóriu, má šancu stať sa skutočným nástrojom pre svet mimo neho.

Text: Zázračná planéta

Foto: Univerzita v Cambridgi