Pavol Krnáč: Kedysi sme jazdili bez prilby aj GPS, dnes má cyklista úplne inú výbavu
Cyklistika prešla za posledné desaťročia obrovskou premenou. Kedysi stačilo mať bicykel, odvahu a chuť jazdiť – dnes sa bez kvalitnej prilby, oblečen
Enrico a Andreas Burikovci: „Podarilo sa nám pribrať zo 63 na 79 kíl.“
Dvadsaťpäťroční Enrico a Andreas Burik pochádzajú z Dubnice nad Váhom. Z drobných chlapcov sa vypracovali na špičkových akrobatov. V Trenčíne sa pridali ku skupine parkouristov z Freerun Slovakia, neskôr Born to Trick a so skúsenosťami prišli nové ponuky do rôznych veľkých projektov.
Keď sa počas covidu predstavenia rušili, Eňo s Aďom si našli novú „lásku“ – cvičenie.
Máte na slovenské pomery „exotické“ mená. Kam siahajú vaše korene?
Povôd máme slovenský, ale mená slovenské nie sú. Veľa ľudí si myslí, že pochádzame z Talianska či
Španielska. Niet sa čomu čudovať. Ani meniny nemáme vo zvyku oslavovať. Za tieto netradičné mená sme ale vďační, lepšie sa nám s nimi „pracuje“ – ľudia si nás ľahšie zapamätajú.
Podľa čoho vás môžeme rozoznať?
Na to je najlepší čas, máme trochu iné črty – oči, obočie, tvar hlavy alebo pery. Niekto nás dokáže rozoznať po niekoľkých minútach, niekomu to trvá aj deväť rokov, ako jednému nášmu spolužiakovi zo základnej školy.
Je v tom nejaká výhoda?
Je v tom mnoho výhod, všetky vymenovať by bolo nadlho. Každému hneď asi napadne, či sme si niekedy vymenili priateľky. Nie, týmto smerom sme to nikdy nezneužili. Občas sme si urobili žarty, či nás spoznajú a na vysokej škole sa vždy naučil jeden z nás a urobil skúšku za oboch. Mali sme výrazne menej starostí s učením.
