Speváčka Katka Koščová: Depresia je choroba, ktorú treba liečiť
Má dve zdravé deti, skvelého manžela, robí to, čo ju baví a napriek tomu bol jej život naplnený smútkom, strachom a panickými atakmi. Čo bolo ich spúšťačom? Kedy si začala liečiť dušu a čo ju naučila táto životná etapa?
Na to sa speváčky Katky Koščovej pýtala v podcaste Všeobecne o zdraví Všeobecnej zdravotnej poisťovne Eva Peterová.
Rarach je na Madeire: Madeira bola pre nás láska na prvý pohľad
Vďaka prvej Superstar ťa pozná celé Slovensko. Tvoje problémy sa začali už v roku 2005?
Počas súťaže sa o nás staral fantastický tím, ktorý nás držal v ochrannej bubline. Horšie to bolo, keď bublina praskla a museli sme sa postaviť na vlastné nohy. Postupne začali vychádzať na povrch nepekné veci, ktoré sa o nás šírili. Najprv sa len diskutovalo na internete a o pár rokov na to prišli sociálne siete.
Mali sme doma počítač, v ktorom som si robila seminárne práce, ale ani neviem, či sme boli pripojení na internet. Občas sa mi len donieslo – aha, kto ťa tu komentuje, alebo – ľudia píšu, že ty si taká a hentaká. Začala vo mne rásť paranoja, tí ľudia ma naozaj osobne poznajú a takéto hrozné veci o mne píšu? Bol to strašný pocit.
Dovtedy som bola veľmi pozitívne naladená, mnohí si ma za to doberali. A zrazu, keď som dostala možnosť robiť to, čo milujem, mala som pocit, že sa potrebujem pred všetkými skryť.
Aké to je, keď ťa všetci hodnotia?
Médiá si ma okamžite zaškatuľkovali – to je tá, čo sa nevie obliekať, má príšerný vkus a vyzerá hrozne. Vždy vytiahli nejakú fotku, ku ktorej napísali Koščová zasa priberá! Ako by ma zredukovali na ohavnú bytosť, ktorá kedysi vyhrala spevácku súťaž.
Prišlo mi to ľúto. To je jediné, čo zo mňa vyabstrahovali? Túto predstavu o mne ponúkajú celému Slovensku? Nevedela som s tým nič urobiť, lebo s tým sa vlastne ani nič robiť nedá.
Ako to vnímala tvoja rodina?
Našich to veľmi mrzelo. Moja osemdesiatročná babka sa ma raz dokonca spýtala, či by som nemohla schudnúť, aby o mne tak nepísali. Moje vnútorné trápenie sa tým ešte znásobilo. Snažila som sa tváriť sa, že mi je to v zásade jedno, že sa ma to nedotýka. Chcela som byť za hrdinku.
Ako si to ohováranie a hrubé zasahovanie do súkromia riešila?
Neriešila. Ani som nevedela, že sa ma to tak veľmi dotýka. Všimla som si to až s odstupom času, keď som si zrazu uvedomila, panebože, veď ja som milovala stretávať sa s ľuďmi a teraz mám triašku pri pomyslení, že ma na ulici niekto osloví.
Mala som pocit, že sa musím cudzích ľudí strániť, že si už nikoho nesmiem pustiť do života. A do toho koncerty a turné.
