Prečo je dôležité, aby sa pes nebál robiť chyby, a ako dokáže dogdancing formovať ľudský charakter?

Ste profesionálka, to znamená, že vás práca so psíkmi živí. Venovali ste sa aj cvičeniu vodiacich psov. Ako sa u vás začala láska k psom?

So psami som vyrastala od útleho veku. Mamka bola cvičiteľkou vodiacich psov a spolu sme zdieľali nadšenie pre túto prácu. Najprv som jej pomáhala s výcvikom a neskôr som dostala možnosť vycvičiť vodiaceho psa. Postupne, ako sa rozširovali moje obzory v kynológii, som zistila, že ma najviac baví pracovať s vlastnou svorkou. Vždy som vedela, že „raz, keď budem veľká“, budem pracovať so psami. Som šťastná, že to tak je.

Tak nám o tej vašej trojčlennej svorke povedzte viac…

Vici je najstaršia, 10-ročná vipetka, ktorá je veľmi senzitívna a potrpí si na to, aby sa cítila dobre. Keď sa dostane do diskomfortu, nie je ochotná spolupracovať. Ďalej mám Raviho, 6-ročného borderáka. Je veľmi pokojný, rozvážny a v momente sa dokáže prepnúť do tréningového módu a naopak. Najmladším členom svorky je Togepi, ročná čivava. Aj keď sa jeho osobnosť ešte vyvíja, už teraz môžem povedať, že je veľmi charizmatický a ja sa ho učím čítať.

Ako prebieha výcvik vodiacich psov?

Nie som si istá tým, ako to je teraz, ale kedysi to bolo tak, že, do jedného roka sa pes vychovával vo vopred vybranej rodine. Keď dosiahol rok, prešiel do inej rodiny a počas ďalšieho polroka absolvoval špeciálny výcvik. Vo veku približne 1,5 roka bol odovzdaný nevidiacemu klientovi. Samotný výcvik bol u každého výcvikára iný, pretože metodika nebola rozpracovaná tak, ako je v súčasnosti. Mnohí tréneri skôr využívali svoju intuíciu. Dnes sú informácie a vedecké prístupy oveľa dostupnejšie.

Máte so svojimi psíkmi vytvorené nejaké špeciálne rituály alebo spôsoby komunikácie?

Samozrejme. Psy sú veľmi organizované bytosti. Rýchlo si zvykajú na stereotyp, čo využívam nielen v tréningu, ale aj v bežnom živote. Keďže ja nemám rada stereotyp, musím sa často premáhať, aby som si nejaký vytvorila. V komunikácii ale máme nastavený jasný systém. Používame akúsi tajnú reč, dorozumievame sa pomocou slov, ktorých význam poznám len ja a moje psy.

Ak by ste ich ale mohli naučiť hovoriť, čo by ste od nich chceli počuť?

Prvé, čo by som od nich chcela počuť, je, ako sa cítia a čo ich bolí. Zatiaľ som asi nezažila frustrujúcejší pocit ako ten, keď im nedokážem pomôcť, pretože im nerozumiem.

Ráno sa zobudíte a hneď viete, ako je na tom váš psík. Vidíte to už len podľa toho, akým spôsobom sa s vami zvíta. Vidíte na ňom, či je plný energie, alebo ho niečo trápi. Najhoršie je, že sa svojho psa nemôžem spýtať, čo mu je. Nepovie mi, či cíti ostrú, alebo tupú bolesť v bruchu, či je intenzívna a či ju cíti len pri určitom pohybe. Neviem odhadnúť, či má len zlý deň a zlú náladu, alebo sa naozaj necíti dobre a potrebuje oddych.