NAJSTUDENŠÍ HABITAT ŽRALOK TICHOOCEÁNSKY

Samce žijú na jednej strane oceánu, samice na druhej.

Pri pomyslení na žraloky si človek predstaví azúrovomodré vody pri brehoch Mexika, Austrálie a Južnej Afriky. Na Aljaške, v Japonsku či v Tunguskej oblasti by sme žralokov asi nehľadali. Práve toto sú však miesta, kde možno nájsť žraloka tichooceánskeho.

Vyskytuje sa výlučne v severnej časti Tichého oceánu – možno naň naraziť od Kalifornie až po Severný polárny kruh.

Na Aljaške sa často vyskytuje v Zátoke Princa Williama počas výročnej migrácie lososov, keď sa
lososy vracajú z mora do riek, v ktorých sa narodili. Tam sa vytrú a následne zomrú. Žralok tichooceánsky lososom usilovne asistuje pri tej druhej činnosti, a to často ešte skôr, ako si stihnú splniť prvú úlohu.

Jednoducho ich stihne zožrať skôr, ako doplávajú do sladkých vôd, do ktorých sa on nedostane. Žralok tichooceánsky je príbuzným žraloka modrého, má teda rovnakú schopnosť zohrievať isté časti svojho tela nad teplotu okolitej vody, čo mu umožňuje rýchlo sa pohybovať v studenej vode.

Východne a západne žijúce populácie žralokov tichooceánskych sa od seba až nezvyčajne líšia. Tie západné, ktoré žijú pri pobreží Spojených štátov amerických, majú populáciu bohatšiu na samce, zatiaľ čo pri východných brehoch Tichého oceána, napríklad okolo Japonska, možno naraziť skôr na samice.

Podľa jednej hypotézy je to tak preto, lebo japonskí rybári lovia samce pre ich plutvy, a tie sa potom využívajú v tradičnej medicíne. Je však dokázané, že žraloky sa presúvajú z jednej strany oceánu na druhú, takže sú schopné sa rozmnožovať prakticky neustále.