Kde sa (vo vás) berie strach?

Andrea nemusela zacítiť známu vôňu antiseptík ani začuť nervydrásajúci zvuk vŕtačky. Už len pomyslenie na zubárske kreslo ju privádzalo do šialenstva. Večer pred kontrolou u zubára by bez tabletky nezaspala a keď prišiel deň D, v čakárni ju ovládol „smrteľný“ strach.

Vyprevádzaná nie príliš nadšenými pohľadmi ostatných pacientov, keď sestrička zavolala jej meno, začala sa triasť a zadržiavala plač. K zubárovi ju doviedol otec, držal ju za ruku a snažil sa ju upokojiť. Keby bola malé dieťa, ostatní by nad tým len mávli rukou, ale ona mala už tridsaťosem.

Fóbiu zo zubárov majú v rodine, podobný problém má jej mama. ,,Matne si spomínam na moment, keď mi rozprávala zážitok z detstva. Mala asi päť rokov a pokazenú stoličku, ktorú jej museli predčasne vytrhnúť. Zubár vzal injekciu a znecitlivel päťku – omylom na druhej strane.

Keď začal trhať, cítila úplne všetko,” spomína Andrea. Keď začala chodiť na zubné prehliadky, mama jej zvykla vravievať veci typu: „Ach, ty moje chúďatko, budeš musieť ísť k zubárovi.“

A zasypávala ju hrôzostrašnými historkami o tom, ako jej v detstve zatiahli strojček tak pevne, že nemohla niekoľko dní jesť ani hovoriť. Otec musel Andreu k zubárovi doslova ťahať a ona sa bránila a kopala. V neskoršom veku sa prehliadkam vyhýbala, ale po takých absenciách si zarobila na veľké problémy a zničené ďasná.

Andrea zo svojej fóbie obviňovala mamu, ktorá jej už ako malej vtĺkala do hlavy, že u zubára sa dejú strašné veci. Vedecké výskumy však naznačujú, že fóbie môžu mať svoje korene ešte oveľa hlbšie.

Môže vás zaujímať:

Máte šiesty zmysel?

Gény či výchova

Psychologická štúdia spred piatich rokov potvrdila, že povahu s fóbiami, ktoré sú v podstate úzkostnými poruchami, môžeme dediť po svojich rodičoch.

Výskumníci z Univerzity vo Wisconsine skenovali mozgy mladých makakov a odhalili tri oblasti, ktoré súviseli s pocitom strachu. V každej z nich našli dôkazy o tom, že strach je dedičný.

Ak v týchto oblastiach u nejakého zvieraťa odhalili nadmernú aktivitu, čo v podstate znamenalo, že zviera považuje aj relatívne mierne ohrozenie za veľké, zistili, že sa táto vlastnosť génmi preniesla aj na jeho potomstvo.

Vzhľadom na to, že opice vykazujú podobnosti s ľuďmi, vedci predpokladajú, že psychické choroby, ako úzkosť a depresie, sa aj u ľudí dedia pomocou veľmi podobného mechanizmu.

Podľa wisconsinskej štúdie bolo 35 percent prípadov úzkosti dedičnou záležitosťou, zatiaľ čo zvyšných 65 percent úzkostných porúch bolo zapríčinených prostredím či životným štýlom.

Zdedený strach

Niektorí terapeuti veria, že sú veci, ktoré jednoducho preberáme zo správania svojich rodičov. Ak je vaša mama veľmi úzkostlivý človek a v detstve vám vždy prízvukuje: „Dávaj si pozor, buď opatrná,“ je to niečo, čo si so sebou vezmete a čo vás predurčí k tomu, aby ste sa stali podobne úzkostlivou. Ale aby to nebolo také jednoduché, neznamená to, že keď vaši rodičia trpia istým druhom úzkostnej poruchy, automaticky ju musíte zdediť. Určite to však bude mať vplyv na to, ako vnímate okolitý svet a reagujete naň, čo sa možno neskôr budete snažiť vedome ovplyvniť.

Podľa iných psychoterapeutov je naša osobná citlivosť na strach a úzkosť mixom prírody a výchovy. Príroda zodpovedá za gény a výchova na nás prenáša vzorce správania toho, kto nás vychováva.

Môžete mať predispozície byť úzkostlivá a strachovať sa. Lebo čo ak obaja vaši prastarí otcovia bojovali v 2. svetovej vojne, jedného zajali a druhý zajatiu unikol len o vlások?

Mohlo sa stať, že ste sa už narodili s prirodzenou predispozíciou na úzkosť pre udalosti, ktoré sa stali o dve generácie skôr?

Spúšťače fóbií

Možno to znie trochu bizarne, je tu však jeden výskum, ktorý naznačuje, že spomienky – presnejšie negatívne spomienky, ktoré majú vplyv na naše súčasné správanie – môžu byť geneticky odovzdané.

Štúdia z Emory University z roku 2013 popisovala pokus na myši, ktorá bola vytrénovaná tak, aby sa bála vône čerešňových kvetov. Vedci zistili, že táto myš odovzdala svoju averziu nasledujúcim generáciám prostredníctvom spermií, ktoré obsahovali abnormálnu citlivosť na pachy.

Výskumníci si myslia, že to isté by mohlo platiť aj pre ľudí. Napríklad strach z pavúkov môže byť zdedený obranný mechanizmus. Pramení u predka, ktorý mal nepríjemný zážitok s pavúkovcom, a tento zážitok môže byť z obdobia jeho života ešte dávno predtým, než vôbec splodil nejakého potomka.

Tí istí vedci sa teraz pokúšajú vysvetliť nárast neuropsychických porúch, ktoré zahŕňajú úzkosť a posttraumatický stresový syndróm. Tento vývoj otvára novú a lákavú diskusiu okolo témy fóbií. Vedci si doteraz mysleli, že sa objavujú po jednom z dvoch spúšťačov: buď po traumatickom zážitku, alebo je to odkopírovaný strach niekoho iného.

Môže vás zaujímať:

Ako nepodľahnúť jesennej depresii

Pozor na detský mozog

Ak prežijete traumatický zážitok ešte v detstve, mozog zovšeobecňuje – všetko, čo ste videli, počuli alebo cítili v daný moment, sa neskôr spojí s negatívnym zážitkom. Je veľmi pravdepodobné, že sa v budúcnosti budete vyhýbať čomukoľvek, čo sa s tým spája, pretože to bude indikovať nebezpečenstvo či, dokonca, smrť. Deti sú ako špongie.

Mladé mozgy sú v stave neustáleho „downloadingu – sťahovania dát”, takže si všimnú, keď je ich mama opatrný vodič a na diaľnici doslova predýchava alebo že ich otec ide vyskočiť z kože vždy, keď uvidí pavúka. Keď ich správanie skopírujú, strach ich rodičov sa stane ich vlastným strachom. Ale nie vždy to ide vysvetliť tak ľahko…

Ako príklad si vezmime Janinu rodinu. ,,Keď som bola malá, mama mi rozprávala, ako bola babička vždy úplne zhrozená, keď našla v záhrade hada. Vzala rýľ a preťala ho na polovicu,” vysvetľuje päťdesiatročná módna dizajnérka.

Aj Janina mama mala odnepamäti averziu voči hadom a podľa Jany sa to prenieslo aj na ňu. ,,Nemôžem ich ani vidieť, či už v reálnom živote alebo v telke. Hneď prepínam kanál. Sekciu s plazmi v ZOO som vynechávala a vždy, keď idem na záchod, najprv ho skontrolujem, či sa tam náhodou nedostal had cez potrubie. Neznášam, ako sa pohybujú, už len pomyslenie na to mi naháňa hrôzu. Robí mi problém o nich vôbec aj hovoriť.”

Jana by nerada preniesla svoj strach ďalej, preto sa ho vedome snaží udržať pod kontrolou a nikdy o ňom nehovorila pred deťmi. Napriek tomu sa Janina 24-ročná dcéra Alica vyhýba cestovaniu do krajín, kde sa vyskytujú hady. ,,Neviem, či je na vine genetika alebo strach odo mňa podvedome prebrala, ale ani Alicin brat – dvojča – ani jej starší brat touto fóbiou netrpia,“ tvrdí Jana.

Môže vás zaujímať:

10 otázok, ako dobre poznáš pohorie Považský Inovec

Sme komplikovanejší ako zvieratá

Podľa psychológov môže svoju úlohu zohrať veľmi veľa faktorov – to, čoho sme boli ako deti svedkami, ako sme informácie spracovali a čo sa stalo potom – to všetko je veľmi dôležité.

Zážitky z detstva, ako rozvod rodičov, zneužívanie alebo šikanovanie v škole, môžu rozhodnúť o tom, či sa úzkosť stane súčasťou nášho života v neskoršom období. Rovnako ako iné faktory vyplývajúce zo životného štýlu – kvalita a dostatok spánku, konzumácia alkoholu a spoločensko-ekonomický status.

Výskum zameraný na zvieratá ukazuje, že úzkosť je genetickou vlastnosťou, ale u ľudí je to komplikovanejšie. Gény sú síce silným faktorom, ale aby sa ich prenos uskutočnil, musia zapôsobiť aj vplyvy zvonka – výchova, zlé skúsenosti alebo traumatizujúce zážitky.

Chcete uniknúť strachu?

Tu je návod:

1 Použite logiku

Strach vás udržiava nažive, ale môžete ho cítiť aj vtedy, keď sa máte najlepšie, ako sa len dá. Napríklad, keď si vysnívate dovolenku na Mauríciu alebo vás kamarát pozval na svadbu do Benátok a vy sa bojíte lietať. Skúste si to rozumne premyslieť. Keby lietadlá robili vo vzduchu vývrtky alebo sa tam neudržali, letecké spoločnosti by asi veľmi nezarobili. Letecká doprava patrí k tým najbezpečnejším.

2 Buďte pozitívni

Chcete, aby vaše deti nemali trypanofóbiu (strach z ihiel)? Tak im ukážte, že sa nemajú čoho báť. Otvorene sa s nimi porozprávajte o tom, že aj keď im doktor zapichne do ruky ostrý predmet, vôbec im tým neublíži (hoci to bude asi trochu nepríjemné).

3 Zoceľte sa

Niekedy sa stane, že čím viac sa svojej fóbii vyhýbame, tým sa stáva silnejšou. Skúste svojmu strachu čeliť priamo. Bojíte sa psov? Tak vylezte z najbližšieho krovia a konečne svojho suseda, ktorý venčí psa, choďte pozdraviť. Takto môžete svoju fóbiu zmierniť.

4 Neriskujte

Ak vaša fóbia vznikla po traumatizujúcej udalosti, zoceľovaním, ktoré sme popísali vyššie, riskujete retraumatizáciu tým, že sa jej opätovne vystavíte. Tento spôsob zbavovania sa strachu nie je pre vás ten pravý. Zapamätajte si, že v boji s fóbiami sa treba usilovať vždy o primerané riešenie.

Môže vás zaujímať:

Viete vyvrátiť najznámejšie mýty o behu? Vyskúšajte sa v tomto bežeckom kvíze!

Text: Sára Vavrová
Foto: Isifa/ Shutterstock