Prečo hudba vplýva na naše emócie?

Len máločo dokáže vyvolávať také intenzívne spomienky a pocity ako zvuk.

Dokázala by niekým, kto nikdy nepočul západnú hudbu, vnútorne pohnúť skladba Adagio v G mol alebo Everybody Hurts od kupiny REM?

Výskumy vykonané na členoch kmeňa Mafa v severnom Kamerune a na konžských Pygmejoch naznačujú, že ľudia z rôznych kultúr dokážu rozoznať emócie v „západnej“ hudbe. To naznačuje, že musí existovať niečo spoločné v hudobných prejavoch, čo dokáže pohnúť každým z nás.

Jedno z vysvetlení čerpá z Platóna a hovorí, že hudba imituje naše prirodzené reakcie. Kopíruje to, ako rozprávame v rôznych emočných rozpoloženiach: rýchlo a živo, keď sme šťastní, pomaly a ticho, keď sme smutní.

Tieto takzvané „univerzálne“ emócie sú absolútne základné. Napriek tomu existujú stovky rôznych emočných reakcií na hudbu, ktoré zahŕňajú také zložité stavy, ako sú pokoj alebo úžas.

Najsilnejším zdrojom emócií vyvolaných počúvaním hudby sú spomienky. Význam hudby je pre človeka veľmi subjektívny, preto si ju môže spojiť so životnými udalosťami. Je silným zdrojom toho, čo neurovedec Endel Tulving nazval „duševným cestovaním v čase“, bohatým kognitívnym zážitkom, v ktorom si spomienky vybavujeme bez akejkoľvek námahy a vedome ich znovu prežívame.

Najsilnejšie reakcie na hudbu – zimomriavky – sú spájané s aktivitou hlboko v odmeňovacích centrách mozgu, ktoré sú úzko prepojené s centrami spomienok. Hĺbka vyvolaných emócií tým pádom závisí od hĺbky našich osobných zážitkov.

Najsilnejšie reakcie na hudbu – zimomriavky – sú spájané s aktivitou hlboko v odmeňovacích centrách mozgu.