Mamy z raftu – slovenský reprezentačný ženský tím v raftingu

Dedí sa láska k vode? Sú športovkyne zodpovednejšie mamy? A čo robia cez prázdniny? Na to sme sa opýtali Júlie Pavelkovej.

V rafte jazdíte v 4- alebo 6-člennej posádke, koľko máte členiek? Už ste všetky maminy?

Len jedna z nás je zatiaľ slobodná a bezdetná. Občas sa smeje, že keď nás tak počúva, ani nevie, či nejaké deti vôbec bude mať. V tíme je nás desať a spolu máme 13 detí. Najstaršie Mistralča je juniorský majster sveta v K2 v rýchlostnej kanoistike a najmladšie sa iba učí chodiť.

Naše deti sú úžasné v tom, že hoci sa niekedy nevidia aj mesiac, keď sa stretnú, vedia sa spolu zahrať, vystrájať a chalani občas aj pobiť. Držia spolu.

Musia vaše deti športovať?

Nenútime ich, ale nejako automaticky sa hýbu, hoci si nevybrali len športy spojené s vodou. Nevieme si predstaviť, že by ležali pred telkou.

Máme džudistov, futbalistov, rýchlostných kajakárov, tanečnice, športového rybára. Väčšinou začínali so všeobecnou gymnastikou, prešli plávaním a potom sa už rozhodli sami. Ale každé z nich má za sebou krst v kajaku alebo v kanoe.

Aj vaše deti trávia veľa času nad tabletom alebo s telefónom v ruke?

Samozrejme, tiež si zapnú telku, ale majú limity. Alebo to skôr my ich naháňame, aby tie tablety a telefóny odložili. Vždy, keď je to možné, ideme radšej von. Niekedy aj celý víkend nemajú čas na všetky vymoženosti dnešnej doby. Aj počas školy majú na elektroniku len chvíľu, potom ich čakajú tréningy.

Dedí sa láska k vodným športom?

To si nemyslím. Deti sa skôr snažíme viesť k vodáctvu. Boli by sme radi, ak by vedeli jazdiť na kajakoch a raftoch, zišli divokú riečku s dobrým pocitom, ale nemusí to byť vrcholový rafting ani žiadny extrém.

Športovci „ulietavajú“ na oblečení a obuvi. No vo vašom prípade asi nezáleží na tom, čo máte na nohách…

My dávame prednosť funkčnosti, kvalite a zdraviu. Dizajn je až niekde na konci. V prírode sme často, aj keď prší, a aj keď jazdíme v rafte, paradoxne veľa chodíme a musíme mať kvalitnú a pohodlnú obuv. Presvedčili sme sa o tom na MS v Indonézii, kde sme denne prešli 30 minút k rieke po nerovnom teréne a 30 minút naspäť k ubytovaniu zväčša v monzúnovom lejaku.

Takže žiadne „ihličky“ doma nemáte?

Nie, len topánky na opätkoch, ktoré občas vyvetráme do práce.

Rovnaký komfort doprajete aj deťom? Na čo si potrpíte napríklad pri detskej obuvi?

Dnes sú u detí veľmi rozšírené ploché nohy a nábeh na skoliózu, preto pri výbere obuvi pre deti sledujeme hlavne zdravotné hľadisko. (a nechávame si poradiť od odborníkov v PROTETIKE.

Rovnako ako sebe, aj im doprajeme kvalitné topánky, veď niekedy sú na nohách viac ako my. V škôlke a škole neustále behajú a na tréningoch musia mať tiež poriadnu obuv, aj preto ich v prvom rade vyberáme podľa účelu.

Čo je najdôležitejšie na detskej topánke? A koľko párov majú vaše deti na leto?

Približne päť až šesť párov, najmä tenisky, otvorené sandále a sandále s krytými prstami. Musia byť vhodné na dlhšie chodenie v prírode, na turistiku, lebo leto radi trávime v Tatrách. Vyberáme najmä také, ktoré majú pevnú pätu a anatomickú stielku, aby mali deti v nohách istotu a necítili každý kamienok.

Radi nakupujeme v PROTETIKE, je tam široká ponuka kvalitnej obuvi z prírodného materiálu a s pekným dizajnom. Navyše, je to naša domáca značka. Letným hitom sú u nás rehabilitačné sandálky PROTETIKA, takzvané „korkáče“, ktoré máme aj my, aj deti. Sú to síce prezuvky, ale my sme v nich na suchu skoro celý deň.

V prírode sme často, aj keď prší, a aj keď jazdíme v rafte, paradoxne veľa chodíme a musíme mať kvalitnú a pohodlnú obuv.

Pred pár rokmi s vami vyšiel rozhovor, kde ste vraveli, že ako mamy už dlho športovať vrcholovo nebudete…

Láska k raftingu nakoniec zvíťazila. Zvládli sme to s pomocou tatinkov a rodičov a nášho obetavého sekretára zväzu Tomáša Lánga. Kedysi sme absolvovali aj dvadsať pretekov za sezónu, ktorá sa začína v máji a končí v októbri. Narodením detí sme si uvedomili, že nielen šport a tituly sú dôležité. Už toľko neriskujeme. Raftingu sa nevenujeme profesionálne, nemáme z neho príjem, trénujeme po práci. Občas si povieme −- profesionálne výsledky v amatérskych podmienkach! Pre financie a rodiny sme zní- žili ich počet na štyri až päť ročne.

Na preteky do zahraničia beriete so sebou aj deti?

Rafterské preteky sú často v exotických krajinách alebo na zle dostupnom území, v džungli, niekedy ďaleko od civilizácie. Ak by sa deťom niečo stalo, bol by problém so zdravotnom starostlivosťou, preto ich berieme len na preteky na Slovensku alebo v Európe a malé deti len na také, ktoré sú menej významné. Dohodli sme sa tak pred piatimi rokmi, keď sme sa na ME pristihli, že pred štartom namiesto trate rozmýšľame nad plienkami.

V čom sú teda mamy športovkyne „iné“ od mám, ktoré vrcholovo netrénujú?

Niekomu sa môže zdať, že veľa času trávime po práci ešte v lodenici a na deti nám nezostáva čas, ale tak to nie je. Šport nás nabíja energiou a k deťom sa vraciame s čistou hlavou. Materstvo nás naučilo inak hospodáriť s časom. Nemrháme ním na veci, ktoré nie sú dôležité. Ale bez podpory najbližších by to nešlo, aj my sme mali chvíľky, keď sme si hovorili, načo toto všetko robíme? Ale keď vyhráte, stanete sa najlepšími na svete, pozeráte sa so slzami v očiach na svoje deti a rodinu a viete, že ten čas nebol márny.

„Materstvo nás upokojilo, na mnohé veci sa pozeráme inak, možno vyzretejšie. Šport nás naučil vyhrávať, prehrávať a znovu sa pozbierať a bojovať. A to sa zíde aj v bežnom živote.“

Text: Redakcia