Florida je mekka wakeskatingu. Preto si bola v Amerike?

Dnes už to celkom tak nie je, ale práve tam sa formovala prvá komunita wakeskaterov, odtiaľ prišli aj prví profesionálni jazdci, ktorých som na začiatku sledovala. V súčasnosti mám pocit, akoby sa väčšie dianie okolo tohto športu sústredilo v Európe. Ako keby im v Amerike chýbala generácia následníkov.

Kde je teraz wakeskaterská veľmoc?

Veľmi dobrí sú Francúzi, ale stále aj Američania.

Ako dlho si žila na Floride?

Asi päť rokov. Zo začiatku som si prenajímala s kamarátmi jazdcami ubytovanie pri jazere. Väčšinu času som trávila tam, zvyšok v Európe, alebo na Filipínach, kam sme chodili v zime trénovať. Mala som tam aj priateľa, Američana, s ktorým som neskôr žila v dodávke.

To znie ako dobrodružstvo…

Extrémne náročné dobrodružstvo. V dodávke sme prespávali tri, štyri mesiace, s nejakými prestávkami aj dva roky. Občas sme cestovali, inokedy sme ostali na mesiac, dva na Floride, čo bolo horšie, pretože v Amerike sa nikde nedá len tak zaparkovať.

Niekedy nebola iná možnosť, len odparkovať dodávku na benzínke alebo parkovisku, a to nebolo úplne ideálne. Asi ma tá celková životná situácia vtedy nepresvedčila, aby som natrvalo ostala v Amerike.

Takže si sa rozhodla zapustiť korene na Slovensku. Zrejme to súviselo aj so vzťahom, ktorý sa už ďalej neposúval.

Keď som sa vtedy v lete vrátila domov na Slovensko, uvedomila som si, že mi chýbajú kamaráti, naša mentalita. V Amerike som si našla veľa kamarátov, ale tie kamarátstva boli iné, než na aké som bola zvyknutá doma. Navyše som bývala v Orlande, kde musíš všade chodiť autom.

Aj si si niečo importovala na Slovensko? Aspoň nejaký kulinársky recept?

Ja som si snáď domov priviezla štýl jazdenia. Tam sa väčšinou varí všetko v mikrovlnke, uprednostňujú sa skôr jednoduchšie varianty stravovania, rýchle na prípravu. A to bol problém, na ktorý sme narážali aj s americkým priateľom.

Ako dievča zo Slovenska som bola zvyknutá obedovať, ale oni cez deň zjedia len niečo malé z obchodu a varia až okolo desiatej večer. Keď som robila zemiakovú kašu zo zemiakov, boli uveličení.

Ani v rodinách sa nevarí?

Varí sa viac z polotovarov, tým ale netvrdím, že je to tak všade. Keď som prišla na preteky, bývala som v rodine kamaráta. Práve vtedy prišiel hurikán a niekoľko dní sme ostali zavretí doma. Vietor ohýbal palmy až k zemi, hladina jazera sa zdvihla do úrovne domov a nemohli sme jazdiť.

Tak som im aspoň vyvárala. Vtedy sa kamarátova mama priznala, že polievku z čerstvých surovín nikdy nevarila ani svojim deťom.