Naše „ja“ z paralelných vesmírov ovplyvňujú náš osud
Kvantový pozorovateľský efekt by mohol mať príčinu a následok obrátené. Nie my ovplyvňujeme kvantové objekty – ony ovplyvňujú nás. A každá tak
Za to, že starneme, môžu dinosaury. Pôvodne sme mali žiť oveľa dlhšie
Prečo niektoré plazy žijú stovky rokov bez viditeľných známok starnutia, zatiaľ čo ľudia po sedemdesiatke len počítajú boľavé miesta? Môžu za to dinosaury.
Hypotézu tzv. evolučného hrdla dlhovekosti navrhol profesor Joao Pedro de Magalhaes z Birminghamskej univerzity vo svojej štúdii. Jej jadro je prekvapivo priamočiare: sto miliónov rokov života v tieni dinosaurov nás navždy zmenilo – a nie k lepšiemu.
Milióny rokov v tme
Aby predkovia cicavcov – vrátane nás – prežili a vyhli sa vyhladeniu zo strany dinosaurov, stali sa z nich malé, nočné a krátko žijúce živočíchy. Vôbec nás nepripomínali – vyzerali skôr ako myši a škrečky. Boli to drobné stvorenia, ktoré vychádzali loviť hmyz len v noci.
Dinosaury boli dominujúci predátori 180 miliónov rokov. Hypotéza Magalhaesa predpokladá, že taký dlhý evolučný tlak na rýchlu reprodukciu viedol k strate alebo deaktivácii génov a dráh, ktoré sú spojené s dlhým životom.
Jednoduchšie povedané: ak naši predkovia žili len dva až tri roky, gény na opravu DNA či regeneráciu tkanív boli zbytočný luxus. Evolúcia ich preto postupne vyradila a my sme zdedili tento deficit.
Mohlo by vás zaujímať
5 nečakaných spôsobov, ako nás chce príroda zabiť
Plazy vs cicavce
Práve tu sa ukrýva kľúčový paradox, ktorý hypotézu inšpiroval. Niektoré druhy plazov a obojživelníkov nevykazujú takmer žiadne znaky starnutia, ale všetky cicavce vrátane ľudí prechádzajú výrazným procesom starnutia.
Hatérie sú živočíchy, ktoré žijú viac ako sto rokov a starnú oveľa pomalšie než ľudia. Možno si zachovali svoje dlhoveké gény – na rozdiel od cicavcov.
Aj krokodíly, niektoré korytnačky a jašterice vykazujú podobnú pomalosť starnutia. Spoločným menovateľom je práve to, že ich vývojová línia nezažila milióny rokov trvajúce prenasledovanie dinosaurami.
Mohlo by vás zaujímať
5 nečakaných spôsobov, ako nás chce príroda zabiť
Molekulárny dôkaz
Pre túto hypotézu existuje aj molekulárny dôkaz: systém ochrany DNA, ktorý sa nazýva fotolýza. Ten sa stratil v línii placentárnych cicavcov práve počas éry dinosaurov.
Fotolýza je enzým, ktorý opravuje poškodenie DNA, aké spôsobuje ultrafialové žiarenie. Jeho strata u cicavcov nie je náhoda, ale dôsledok dlhodobého nočného života mimo dosahu slnečného žiarenia.
„Hypotéza evolučného hrdla dlhovekosti môže objasniť evolučné sily, ktoré formovali starnutie cicavcov v priebehu miliónov rokov,“ uviedol de Magalhaes.
Hypotéza má praktické využitie pre výskum dlhovekosti. Ak vieme určiť, ktoré gény boli v evolučnej histórii cicavcov stratené, môžeme skúmať, či je možné ich funkciu obnoviť – napríklad prostredníctvom génovej terapie.
Niektoré z týchto génov sú aktívne napríklad u axolotlov, ktoré si dokážu regenerovať celé končatiny.
Dinosaury vyhynuli pred 66 miliónmi rokov, ale ich dedičstvo pretrváva v našej DNA dodnes. Je zakódované v každom sivom prameni vlasov a v každom boľavom kĺbe.
Text: Zázračná planéta
Foto: Shutterstock
1/1
